Nemôžem súhlasiť so slovami trénera Sanitru, ktorého už v médiách vidím častejšie, ako aktérov náročných pretekov. Neviem či to je tým, že končí vo svojej funkcii a chce na seba ešte upozorniť alebo nie. Každopádne tvrdenie, že je to všetko výsledok systematickej dlhodobej práce pokladám za vystatovanie sa cudzím perím a zastieranie skutočných problémov, ktoré sužujú slovenský biatlon. Na olympiáde nebola len Anastázia a Pavol, ale aj ostatní naši najlepší biatlonisti. Prečo sme o nich teda nepočuli? Je smutné, že to už nikoho nezaujíma. Tiež tvrdo trénovali a chceli vyhrať. Máme však 3 medaile a to je viac, ako sme chceli. Slovenskí fanúšikovia majú na ďalšie 4 roky nasýtené oči. Môžeme len ďakovať, že Anastázia , ktorú vychovala ruská škola biatlonu, behá a strieľa za nás. Rovnako môžeme ďakovať vytrvalosti Pavla Hurajta, ktorý aj napriek slabým podmienkam, nestratil chuť trénovať a súťažiť. Práca s našou mládežou je viac ako neuspokojivá, väčšina pretekárov končí v dorasteneckom, tí vytrvalejší v juniorskom veku. A prečo je to tak? To vie asi len prezident Slovenského zväzu biatlonu, rovnako ako podujať sa trénovať hotových pretekárov. Ak to takto pôjde ďalej, budeme sa musieť spoliehať na zverencov z iných krajín, alebo vytrvalosť našej mládeže. Rovnako nám ostáva dúfať, že post prezidenta Slovenského zväzu biatlonu obsadí človek, ktorému záleží na všetkých členoch tímu rovnako a ostane po ňom viac ako rozpadnutý biatlonový areál a množstvo premrhaných talentov.
Na záver by som chcel poďakovať VŠETKÝM slovenským reprezentantom za skvelú reprezentáciu našej krajiny a popriať im ešte veľa úspechov a síl.