Aj keď je tento rok chudobný na slnečné dni, zopár nám ich predsa len nadelil. Samozrejme jeden z nich som využil, zobudil priateľku, zbalil veci a vyrazil na Kráľovu hoľu. Rozhodli sme sa začať v obci Šumiac, pretože táto trasa je Elke milšia. Od jedného stretu z medveďmi, má radšej otvorenú krajinu ako chodníčky hustým lesom. Už pri vjazde do obce na nás hľadela hoľa v celej jej kráse. Žiadny oblak na dohľad, len silné lúče slnka.
Auto sme zaparkovali na malebnom námestíčku, roztiahli teleskopické palice a hajde dohora. Asi v polovici cesty sme prvý krát zastali. Bolo to v mieste kríženia sa turistickej trasy a cesty, tam kde sa štrková cesta mení na asfaltku. To však momentálne nie je vidieť, pretože cesta, ako aj všetko ostatné je pod bielou perinou.
Pre tých čo nevedia, na Kráľovu hoľu vedie cesta, ktorá je zo Šumiacu najskôr štrková a potom asfaltová. Z tohto miesta je krásny výhľad na Slovenské Rudohorie a neďalekú Kráľovu skalu. Keďže tieto pohľady máme už vryté v pamäti dosť hlboko, mohli sme čoskoro pokračovať. S ubúdaním lesa, stúpala vrstva snehu a intenzita slnečných lúčov. Na snehu bola vplyvom mrazov a vetra, vytvorená škrupina a tak sme sa o zabáranie nemuseli strachovať.
Ešte raz sme sa osviežili vodou a pustili sa do najstrmšieho úseku, ktorý zdobilo množstvo smotanových nanukov.
Za vydanie posledných síl nás Kráľova hoľa odmenila tým, že nám ukázala čo sa skrýva za ňou. Vysoké tatry sme mali ako na dlani, no ja som mal pocit, že nám patrí celý svet.
Celú túto krásu sme si mohli vychutnať sami, bez zvonenia mobilných telefónov, bez cigaretového dymu a sprostých rečí. Až pokým k nám nepristúpil pán, ktorý si na hoľu tiež našiel cestu. Hneď sme sa dali do reči, mal som pocit akoby sme na opustenom ostrove zistili, že nie sme sami. Je to taký zvláštny pocit, ktorý som na inom mieste nezažil. Pánovu tvár zdobili vrásky. Neboli však od starostí, upozorňovali len na jeho vek. Preto som sa ho ako človeka, ktorý už niečo pamätá spýtal, či si pamätá takúto zimu. „Chlapče môj, toto som ja nikdaj nezažiu a to tu už chodím skoro 50 rokov“, narážal na tohtoročné snehové podmienky. Keď sme sa rozlúčili, zašiel som s Elenkou ešte do závetria, oddýchnuť si a načerpať sily.
Mohli by sme sa kochať výhľadmi omnoho dlhšie, no príroda nás dostatočne vystríhala pred tým, čo by nás čakalo, keby sme tam ostali.
Aby sme mali ľahší batoh a dodali energiu, zjedli sme všetko, čo sme si nabalili. Posilnený sme mohli vyraziť domov. Nie však po vlastných, ale pekne krásne na igelitových taškách. Netrvalo to však dlho, pretože to nevydržali naše zadky a ani tašky. A tak sme už po vlastných pokračovali až k autu.
Ak ešte rozmýšľate nad zaujímavou zimnou turistikou, určite nevynechajte Kráľovu hoľu. Či už sa rovnako vyberiete zo Šumiacu, z Telgártu alebo Pustého poľa, nebudete banovať. Spravíte niečo pre svoju fyzičku a samozrejme pohladíte aj svoju dušu.
